Prečo dnes,  ešte viac ako inokedy, potrebujeme deinštitucionalizáciu a komunitné služby?

Komunita a život v nej je obrovský benefit (aj keď je tu COVID-19)

Miroslav Cangár

Na čo poukázala situácia s pandémiou pri poskytovaní sociálnych služieb

V súčasnosti sa ocitáme vo svete a v situáciách, ktoré sme doteraz v takomto rozsahu nepoznali a nezažili. Pandémia COVID-19 naplno odhaľuje našu schopnosť a neschopnosť reagovať a riešiť veci každodenného života v kríze. Väčšina z nás túto situáciu zvláda dobre, aj keď sa  musíme prispôsobiť preventívnym opatreniam, ktoré sú zavedené celým svetom. Časť ľudí má pritom pocit, že naše práva sú obmedzované (čo je v podstate pravda).

Táto osobná skúsenosť nám ukazuje, ako žijú/žili ľudia v zariadeniach s inštitucionálnou kultúrou dlhodobo, neraz aj celý život. V našom každodennom živote sa stretávame s viacerými znakmi inštitucionálnej kultúry, ako je segregácia, obmedzenie pohybu, presne stanovené rutinné aktivity, nútená inštitucionalizácia, sociálny odstup a štátny paternalizmus, nedostatočne rozvíjajúce sa sociálne vzťahy, naučená pasivita a bezmocnosť.

My bežná populácia však túto skúsenosť zažívame len v období krízy súvisiacej s pandémiou COVID-19. Nie je to náš dlhoročný každodenný život. Ale túto situáciu zvládame aj vďaka očakávaniu, že časom tieto (nepríjemné) inštitucionálne znaky z nášho života zmiznú.

 

Ako sú na tom  ľudia so zdravotným postihnutím a seniori, ktorí dlhodobo a niekedy aj celý život, žijú vo veľkokapacitných zariadeniach?

 

Ako sú na tom ľudia so zdravotným postihnutím a ich rodiny, ktoré dlhodobo žijú sami doma?

 

Krátka a jednoduchá odpoveď na tieto otázky je: „Sú na tom mnohonásobne horšie.“ Ľudia žijúci v inštitúciách nemajú pred sebou víziu, že sa táto situácia skončí a často im neostáva nič iné, len sa zmieriť s realitou a podriadiť sa inštitucionálnej kultúre.

 

Už v začiatkoch pandémie COVID-19 (17. 3. 2020) som na sociálnej sieti (kam mám bežne prístup) napísal nasledovný status:

V mojom svete asi takto: situácia s COVID-19 nám ukazuje dve veci. Prvá – ako veľmi sú nebezpečné veľkokapacitné inštitúcie, kde nedobrovoľne koncentrujeme veľa ľudí, ktorí sú z najviac ohrozených skupín vírusom – seniorov a ľudí so zdravotným postihnutím. Tieto boli ako prvé izolované a uzavreté bez možnosti návštev, museli sme zaviesť krízový režim, neprijímajú sa noví klienti (s výnimkou bezodkladných situácií) a celý systém inštitucionálnej starostlivosti tohto typu smeruje v tejto situácii ku kolapsu, nehovoriac o obrovskom riziku zvýšenia porušovania základných ľudských práv ľudí vo veľkokapacitných zariadeniach.

Druhá – v bežnej komunite sa ukázalo ako funguje svojpomoc a podpora ohrozeným skupinám, ale aj celkovo svojpomoc v komunite. Obce a obyvatelia obcí sa vo veľkej miere vzopli a snažia sa podporovať navzájom a aj pre ohrozené skupiny ponúkajú zrealizovanie nákupov, viac sa zaujímajú o seba (niekedy aj v negatívnom zmysle), riešia potreby celej komunity – šitie rúšok pre susedov, dediny a pod. Včera u nás na pošte, v obchodoch všetci rešpektovali pravidlá a často hovorili o tom, ako si kto môže pomôcť. Ľudia sa viac o seba zaujímajú, a to je dobrý predpoklad pre podporu susedstiev a komunity.

Čo z toho vyplýva aj v nasledujúcom kontexte – čo by mala robiť nová vláda, aj keď to bude v súčasnej situácii obrovská výzva a dlhoročná práca.

Komunitný systém podpory ľudí (seniorov, ľudí so zdravotným postihnutím) je nielen správny z hľadiska našich ľudských práv, humánnejší, ale aj efektívnejší v období takýchto kríz. Vie rýchlejšie a lepšie reagovať na potreby konkrétnych ľudí, bez toho, aby mu hrozil totálny kolaps a ľudia okolo, susedia – prirodzené prostredie, vedia častejšie, lepšie a rýchlejšie zareagovať ako inštitúcie.

KOMUNITA A ŽIVOT V NEJ JE OBROVSKÝ BENEFIT.

 AJ PRETO POTREBUJEME  PRECHÁDZAŤ Z INŠTITUCIONÁLNEHO SYSTÉMU  v SOCIÁLNYCH a ZDRAVOTNÍCKYCH SLUŽBÁCH KU KOMUNITNEJ PODPORE A PODPORE V SUSEDSTVÁCH.

LEBO LEN TOTO JE CESTA, AKO BUDEME MOCŤ V BUDÚCNOSTI FUNGOVAŤ AKO ĽUDIA.

Preto verím, že toto bude priorita dlhodobých zmien v našej oblasti aj do budúcnosti, keď sa kríza skončí.“

 

Teraz po mesiaci, keď pandémia COVID-19 už naplno zasiahla naše životy, sa vyššie uvedené situácie, na ktoré viacerí odborníci z celého sveta upozorňujú, stali každodennou realitou nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách.

 

Poďme sa na tieto situácie pozrieť podrobnejšie cez fakty a dáta. Na úvod však chcem upozorniť, že cieľom nasledovných riadkov nie je spochybňovať prácu ľudí v sociálnych službách, ale práve naopak upozorniť na to, v akých systémovo zle nastavených podmienkach sú títo zamestnanci nútení pracovať a v akých podmienkach musia prijímatelia sociálnych služieb žiť.

V tejto chvíli nie je na mieste hľadať dôvody v osobných personálnych zlyhaniach, ako sa to často vo verejnej diskusii opakuje, ale uvedomiť si, že náš systém sociálnych služieb potrebuje zásadnú systémovú zmenu.

Sociálne služby sú dlhodobo na okraji záujmu spoločnosti, čo sa odzrkadľuje aj na ich aktuálnom stave, ktorý sa vyznačuje výrazným finančným poddimenzovaním, nedostatkom odborného personálu, neprehľadným financovaním, roztrieštenými kompetenciami a veľmi zlou fyzickou infraštruktúrou hlavne veľkokapacitných pobytových zariadení.

Na posledný fakt a niektoré riziká upozorňuje Doc. Ing. Arch. Lea Rollová, PhD. vo svojom článku Prístupné a bezpečné bývanie v kontexte sociálnych služieb.[2] Odporúčania a zistenia doc. Rollovej potvrdzujú, že humanizácia veľkokapacitných inštitucionálnych služieb situáciu nerieši a ani by ju vyriešiť nedokázala aj keby boli k dispozícii neobmedzené zdroje. Väčšina veľkokapacitných zariadení na Slovensku rekonštruovaných a opravovaných v posledných 10 rokoch (z verejných zdrojov)[3], ale aj pripravovaných na rekonštrukciu a humanizovanie prostredia, nie sú vhodné na poskytovanie sociálnych služieb z hľadiska aktuálnych nárokov a práv prijímateľov sociálnych služieb a ani z hľadiska požadovaných štandardov kvality. Často ide o objekty, kde kvôli ich fyzickej dispozícii ani nie je a nebude možné zvýšiť priestorovú kvalitu, alebo oddeliť zónu karantény, a tak realizovať požadované opatrenia.

Dôsledná karanténa sa dá realizovať v prípade veľkokapacitných zariadení, iba vtedy, ak majú viacero obytných objektov, čo často nie je prípad našich zariadení. Druhým faktom je to, že tento spôsob poskytovania a sťahovania prijímateľov je často na hranici s dodržiavaním ich práv na zdravie, kvalitnú zdravotnú starostlivosť, ochranu pred zlým zaobchádzaním a aj právom na nezávislý spôsob života, ktoré sú garantované  OSN Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tieto skutočnosti musíme vnímať vždy v porovnaní s tým, ako ľudia aj z týchto ohrozených skupín, žijú v komunite a vo vlastnej domácnosti. V tejto chvíli budem parafrázovať doc. Rollovú, ktorá pomenovala investície do humanizácie veľkokapacitných inštitucionálnych sociálnych služieb ako „hádzanie peňazí do studne.“ Táto bezodná diera finančných prostriedkov, ale aj životov ľudí, doteraz nevyriešila a ani nevyrieši vzniknutú situáciu, ale práve naopak, zhorší ju.

 

Riziká pri poskytovaní sociálnych služieb vo veľkokapacitných zariadeniach sociálnych služieb v období pandémie COVID-19

Z odborného hľadiska hovoríme, že v inštitucionálnych sociálnych službách prevláda hlavne zdravotnícky prístup a v komunitných sociálnych službách skôr sociálny prístup poskytovania podpory.

Zdravotnícky prístup poskytovania sociálnych služieb je príznačný tým, že sa zásadne neorientuje na prevenciu a podporu v prirodzenom prostredí, ale ľudí segreguje a presúva do „bezpečného“ prostredia inštitucionálnych služieb, ktoré sú často na okraji spoločnosti a snaží sa im tam poskytovať komplexný balík služieb bez zohľadnenia ich individuálnych potrieb a predstáv. Takýto zdravotnícky prístup tu máme viac ako 60ročnú tradíciu, čoho dôsledkom je, že na Slovensku je väčšina prijímateľov sociálnych služieb práve v takýchto veľkokapacitných zariadeniach sociálnych služieb. Zjednodušene môžeme skonštatovať, že tu máme systém, ktorý skupinu ohrozených ľudí – seniorov a osoby so zdravotným postihnutím sústreďuje na jedno miesto, často do jedného spoločného objektu alebo areálu. V kontexte pandémie COVID-19 sme tak vlastne vytvorili časované bomby pre ohniská nákazy. V tomto prostredí stačí potom len jeden človek, ktorý je nakazený a vírus sa môže začať šíriť explozívnym tempom. Toto všetko nás jednoznačne vedie k tomu, že inštitúcie a hlavne tie veľkokapacitné, sú nebezpečným miestom pre život prijímateľov sociálnych služieb, ale aj veľmi rizikovým pracoviskom pre pracovníkov, ktorí tam pracujú.

Pri riešení tejto krízy sa zariadenia hneď, z dôvodu ochrany prijímateľov začali uzatvárať a začal sa v nich obmedzovať pohyb už v prvých fázach pandémie. Tento fakt zvýšil riziko ďalších nebezpečných situácií v živote prijímateľov, ako riziko zanedbania starostlivosti z dôvodu nedostatku personálu (mnoho pracovníkov je na  OČR alebo PN), nútené sťahovanie prijímateľov  medzi izbami alebo objektami v dôsledku karanténnych riešení, zvýšená medikácia a utlmovanie prijímateľov sociálnych služieb s poruchami správania, zvýšenie nepokoja a zhoršenie duševného stavu, výrazná sociálna izolovanosť, odmietnutie a nezabezpečenie potrebnej a nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti, nečakané a nekomunikované zmeny počas poskytovania starostlivosti.

 

Situácia ľudí žijúcich v zariadeniach s inštitucionálnou kultúrou sa mnohonásobne zhoršila a ešte sú vystavení väčšiemu riziku ako bežná populácia.

 

Potvrdzujú to aj dáta, ktoré máme momentálne k dispozícii a spracúvajú ich viaceré odborné štúdie. Podľa predbežných výsledkov týchto štúdií je vysoká úmrtnosť spojená s COVID-19 v zariadeniach sociálnych služieb vo svete v sledovaných krajinách v rozpätí od 49% – 63%[4]. Treba však upozorniť na to, že viaceré krajiny obete COVID-19 v zariadeniach sociálnych služieb do štatistík v prvých fázach nezapočítavali. Okrem epidemiologických problémov sa prejavujú aj iné závažné nedostatky, ktoré sa ukazujú naprieč všetkými krajinami – napr. problémy s testovaním, nedostatočná skúsenosť s ochrannými pomôckami a pod. spoločným znakom  je aj to, že vo väčšine prípadov išlo o pobytové zariadenia sociálnych služieb s inštitucionálnou kultúrou.

Dáta tiež ukazujú, že obetí a nakazených ľudí v komunitných sociálnych službách (napr. v podporovaných bývaniach) je výrazne menej ako tých, ktorí žijú v skupinových a hlavne veľkokapacitných zariadeniach.

Ako príklad môžeme uviesť údaje o počte obetí COVID-19 z Nórska, kde k 25. 4. 2020 zomrelo 201 ľudí, z toho 37,3 % ľudí v nemocniciach, 60,7 % ľudí v zariadeniach sociálnych služieb a 1,5 % v domácnosti. Zároveň je dôležité uviesť aj to, že väčšina obetí, ktoré zomreli v nemocniciach, sú obyvatelia pobytových zariadení sociálnych služieb. Priemerný vek obetí v Nórsku je 83 rokov[5]. Tieto čísla sú vysoké, a to aj napriek tomu, že v prípade Nórska nehovoríme o typicky veľkokapacitných službách (väčšinou ide o zariadenia pre seniorov s kapacitou okolo 30 až 40 miest), aké poznáme na Slovensku s desiatkami až stovkami obyvateľov v jednom objekte.

Uvedené fakty ešte zvyšujú riziko nebezpečia života obyvateľov týchto inštitúcií. Toto zvýšené riziko si uvedomujú aj samotní pracovníci v sociálnych službách. Pracovníci jedného zo zariadení, s ktorým sme v komunikácii v rámci hľadaní krízových riešení, medzi prvými nápadmi uviedlo, že si rozdelia medzi sebou prijímateľov sociálnych služieb a zoberú ich do domácej starostlivosti k zamestnancom domov. Samozrejme, tento nápad je v tejto chvíli nerealizovateľný a rizikový, ale ukazuje to, že aj v samotných službách si pracovníci uvedomujú riziká a limity prostredia, v ktorom pracujú.

Zároveň jednou z možností je  aj ponuka pre rodinných príslušníkov prijímateľov sociálnych služieb, že si môžu počas obdobia pandémie COVID-19 vziať svojich príbuzných domov do domáceho prostredia. Viacero rodín na Slovensku tak už z dôvodu obáv alebo aj väčšej istoty spravilo. Slovenská legislatíva takúto možnosť ponúka aj bez toho, aby prijímatelia sociálnych služieb prišli o svoje miesto v zariadení.

 

Jednoducho zhrnuté a podporené faktami: vo veľkokapacitných zariadeniach sociálnych služieb nie je reálne možné dodržiavať jedno zo základných preventívnych opatrení, a to je sociálny odstup, bez toho, aby sa zásadne nevstúpilo do základných ľudských práv ich obyvateľov. Tento spôsob poskytovania sociálnych služieb nielenže nechráni obyvateľov, ale ešte navyše zásadne porušuje a obmedzuje ich základné ľudské práva. A to v oveľa vyššej miere ako pri obyvateľoch (aj seniorov a ľudí so zdravotným postihnutím) žijúcich doma, alebo v komunite a komunitných sociálnych službách.

 

Alarmujúce je aj to, že pracovníci v sociálnych službách sú na tom podobne.

Začínajúc manažmentom týchto služieb, kde vedúci pracovníci musia každý deň žiť s myšlienkou zodpovednosti za niekoľko desiatok prijímateľov sociálnych služieb, ale aj pracovníkov. Pracovníci musia pracovať v podmienkach, kde nemajú dostatok ochranných pomôcok, v dlhých smenách, s obavami, či sú v bezpečnom prostredí. V prípade karantény zamestnanci zariadenia majú obavy, kedy sa dostanú domov a či sa sami nenakazia.

Väčšina zariadení sa snaží mať spracované krízové plány a robia maximum pre to, aby túto situáciu zvládli čo najlepšie a najefektívnejšie. Práve preto im musíme  prejavovať veľkú úctu a podporovať ich zo všetkých strán, lebo sú teraz rovnako ako zdravotníci,  v prvej línii, vystavení vyššiemu riziku nákazy.

 

Ako sa s tým vysporiadame v budúcnosti?

Humanizácia alebo transformácia a deinštitucionalizácia?

Počas posledných dvoch mesiacov karantény takmer denne komunikujeme so zariadeniami, ktoré sú v tejto situácii, či už na Slovensku alebo v zahraničí, a s empatiou vnímame ich únavu a preťaženie, ale aj to, že systém ako taký stojí na vratkých nohách.

Pre porovnanie uvádzame, že viaceré zamestnanci nízkokapacitných komunitných sociálnych služieb, ktoré sa počtom prijímateľov v jednej domácnosti podobajú bežnej rodine a rodinnému prostrediu, majú menšie obavy. Viacerí pracovníci sociálnych služieb, ktoré sú v procese prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť (deinštitucionalizácie), v súčasnosti tvrdia, že sú momentálne radi, že zodpovednosť za ich prijímateľov je rozdelená a nemajú ich tak veľa na jednom mieste. Jednoduchšie sa im pracuje v malých domácnostiach, kde vedia flexibilnejšie a efektívnejšie zabezpečiť bezpečie a podporu pre svojich prijímateľov sociálnych služieb.

V našej komunikácii s kolegami z Českej republiky zazneli aj nasledovné vyjadrenia: „Poskytovanie služieb vo vzťahu ku klientom v období pandémie považujeme za oveľa rizikovejšie vo veľkokapacitných inštitúciách, a to je ďalší dôvod prečo musíme pokračovať v našej práci v prechode ku komunitným službám.“  alebo „Budeme radi, ak už opustíme budovu zámku a všetci klienti budú žiť v komunitných domácnostiach a budeme tak v týchto prípadoch schopní lepšie zaistiť ako izoláciu, tak aj karanténu v prípade ďalších vĺn COVID-19.“

 

Nielen tieto vyjadrenia, ale aj realita,  to ako to v súčasnosti vyzerá v pobytových komunitných službách v porovnaní s veľkokapacitnými zariadeniami,  je rozdielna.

Pokiaľ na záberoch z domácností v komunitných službách je možné vidieť „bežnú“ realitu dnešných dní  (napríklad čas strávený úpravou záhrady, opekačkou na terase, domácimi prácami) podobne ako v každej inej domácnosti, tak vo veľkokapacitných zariadeniach vidíme často ľudí zavretých na svojich izbách, prípadne v areáloch zariadení pri plotoch, kadiaľ im blízke osoby a príbuzní podávajú balíčky (aj takto sa zvyšuje riziko nákazy), alebo sa rozvíja v zariadeniach šedá ekonomika (nákupy za poplatky a pod.).

Tieto rozdiely sú veľké.  

A preto nás v tomto období čakajú dva základné kroky.

 

Prvý krok je  akútna a intenzívna podpora zariadení sociálnych služieb, adresná a konkrétna, pri zvládnutí aktuálnej krízovej situácie: počnúc zabezpečením testovania prijímateľov sociálnych služieb a neustálej intenzívnej zdravotnej, psychologickej a sociálnej podpory prijímateľov sociálnych služieb a pracovníkov, cez operatívnu finančnú podporu zamestnancov, zabezpečenie dostatku ochranných pomôcok, až po prípravu a realizáciu krízových plánov a online supervíziu a metodickú podporu všetkých zamestnancov.

 

Druhým krokom je realizácia výraznej systémovej zmeny v oblasti sociálnych služieb, ktorá by sa rovnako ako zdravotníctvo, školstvo, korupcia, mala stať jednou z priorít novej vlády a štátu. Súčasná situácia nám v plnej nahote ukázala zlé systémové nastavenie sociálnych služieb, ktoré v krízovej situácii rýchlo kolabujú a vystavujú prijímateľov a zamestnancov sociálnych služieb veľkému riziku.

Ako aj Hans Kluge zo Svetovej zdravotníckej organizácie vo svojom vyjadrení z 23. apríla 2020 upozorňuje, že v oblasti sociálnych služieb musíme:

  1. Zmocniť/posilniť a podporiť pracovníkov poskytujúcich sociálne služby.
  2. Zmeniť spôsoby poskytovania dlhodobej (sociálno-zdravotnej) starostlivosti.
  3. Vytvárať systémy, ktoré sú orientované na človeka a majú jeho potreby ako prioritu.

Svetová zdravotnícka organizácia preto vyzýva krajiny aby budovali integrované a na človeka orientované služby v systéme dlhodobej starostlivosti[6]. To znamená budovať komunitné služby orientované na človeka a transformovať paternalisticky orientované veľkokapacitné inštitúcie.

 

Preto vnímame veľmi pozitívne, že v novom Programovom vyhlásení vlády sa ako priority nachádzajú aj tieto systémové zmeny:

  • reforma dlhodobej starostlivosti
  • pokračovanie v procese deinštitucionalizácie veľkokapacitných zariadení.

Obe priority idú ruka v ruke a ich cieľom by mali byť integrované sociálno-zdravotné služby na komunitnej úrovni s veľkým dôrazom na prevenciu inštitucionalizácie seniorov alebo ľudí so zdravotným postihnutím v službách, kde sú v období krízy oveľa viac ohrození ako v bežnom a prirodzenom prostredí domácnosti a komunít.  

 

Preto jediná cesta systémovej zmeny, ktorú musíme ako krajina lepšie uchopiť a následne dokončiť, je prechod z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť.

A musíme tak urobiť už teraz – okamžite, lebo už včera bolo neskoro.

 

Toto je jedna z dôležitých lekcií, ktoré si musíme spoločne zapamätať zo súčasného obdobia pandémie COVID-19 a hovoriť o tom nielen v odbornej, ale aj v politickej a verejnej diskusii – veľkokapacitné inštitúcie sú rizikovým miestom pre všetkých ľudí, ktorí tam žijú a zamestnancov, ktorí tam pracujú.

Preto ich musíme transformovať a postupne zavrieť.

Lebo inak sa nemôžeme tváriť, že nám ide o životy a ochranu ľudí, či už seniorov alebo ľudí so zdravotným postihnutím.

Nechávame ich a častokrát ich  aj nútime žiť v tomto nebezpečnom prostredí dlhé roky  a niektorých aj celý život. A ten čas už nikto nedokáže vrátiť späť a urobiť to inak.

 

_________________________

[1] http://www.euro.who.int/en/about-us/regional-director/statements/statement-invest-in-the-overlooked-and-unsung-build-sustainable-people-centred-long-term-care-in-the-wake-of-covid-19

[2] https://npdi.gov.sk/pristupne-a-bezpecne-byvanie-v-kontexte-socialnych-sluzieb/

[3] V rozhlasovej relácii Z prvej ruky dňa 24. apríla 2020 zaznelo nepravdivé tvrdenie a hoax, že zákon o sociálnych službách od roku 2008 a proces deinštitucionalizácie zakázali verejné investície do humanizácie sociálnych služieb. Uvedené tvrdenie je nesprávne a nepravdivé. Slovenská republika (2010) a aj EÚ (2009) ratifikovali Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý  v článku 19 zakotvuje právo na nezávislý spôsob života. Z týchto dôvodov Európska komisia prehodnotila investície zo štrukturálnych fondov do sociálnych služieb v SR a identifikovala, že Slovensko investovalo 188 mil. EUR do humanizácie sociálnych služieb (tieto projekty dobiehali a boli dokončované až do roku 2015).EÚ  spoločne  aj s Vládou SR stanovila, že investičné zdroje zo štrukturálnych fondov musia byť investované do komunitných sociálnych služieb. No nikto neobmedzil investície zriaďovateľov sociálnych služieb do humanizácie existujúcich sociálnych služieb. Tá sa diala a deje sa aj v súčasnosti –  v roku 2020, čoho príkladom je aj napr. plánovaná a realizovaná humanizácia ZSS AVE Dubnica nad Váhom, kde sa rekonštruujú priestory veľkokapacitného zariadenia sociálnych služieb. Žiaľ aj v tomto prípade, aj napriek upozorneniam odborníkov z oblasti sociálnych služieb, ale aj architektúry, sa prostredie humanizuje takým spôsobom, že nebude účelové na poskytovanie kvalitných sociálnych služieb a zvládnutie takejto krízy, ako je pandémia COVID-19, a to napr. aj tým, že sú tam plánované spoločné hygienické zariadenia a toalety. Zdroj, kde zaznelo nepravdivé tvrdenie: https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1175/1320856

[4] Poznámka: štatistiky o úmrtiach v sledovaných krajinách, dostupné na: https://ltccovid.org/2020/04/12/mortality-associated-with-covid-19-outbreaks-in-care-homes-early-international-evidence/

[5] https://www.vg.no/spesial/2020/corona/?utm_source=coronav

[6] http://www.euro.who.int/en/about-us/regional-director/statements/statement-invest-in-the-overlooked-and-unsung-build-sustainable-people-centred-long-term-care-in-the-wake-of-covid-19

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *